Home » současný film / contemporary cinema

Študentské filmy Víta Zapletala

2 Leden 2014 Bez komentářů

Vít Zapletal patrí medzi menej známych študentov Katedry režie FAMU. Vyplýva to aj z toho, že jeho tvorba nebola prezentovaná na prestížnych festivaloch, na rozdiel od uvedenia filmov Bába (Zuzana Špidlová, 2008), Cagey Tigers (Aramisova, 2011) alebo Pandy (Matúš Vizár, 2012) v sekcii Cinéfondation festivalu v Cannes. On je však neznámy aj v českom prostredí. Napriek tomu, v jeho tvorbe od etúd po bakalársky film, nájdeme pozoruhodné aspekty, do určitej miery vymykajúce sa zo súčasnej tvorby Katedry režie FAMU. Preto považujem predstavenie jeho filmov za dôležité. (Cieľom tohto článku nie je filmy analyzovať, ale uviesť ich do pozornosti.)

Pokoj (2008), filmová etuda z prvého ročníka, je jeho najminimalistickejší film. Prostredie obmedzuje na jednu miestnosť, cez okno vidíme malý výsek exteriéru – ten je neustále prítomný aj skrz zvukovú stopu. V izbe leží stará žena s redukovaným hereckým prejavom, dôležitú úlohu zohráva prirodzenosť výrazu tváre, v ktorom dominujú smutné oči: je obrazom bolestivého stavu postavy, ponorenej v osamotenosti a v trápení nad blízkymi alebo sebou (zrejme nič viac sa domnievať nemôžeme). Rozprávanie je založené na opakovaní obdobných situácií: keď chlapec, pravdepodobne ženin vnuk, vstupuje do miestnosti, zapchá si nos, čo naznačuje jeho odpor k žene. Keď vstupuje do miestnosti druhýkrát, pristúpi k žene a s láskavosťou jej narovná perinu. Z takýchto kombinácií protichodných významov môžeme predpokladať, že autorovo videnie bolestivého sveta nevylučuje prítomnosť nádeje, naopak, napriek náznakovosti sa zreteľne dostaví. Celková koncepcia etudy stojí na opakovaní motívov a redukcii výrazu, filmového štýlu alebo prostredia – nepochybne pripomína prístup Roberta Bressona, ktorého filmy sú pre Zapletala jedným z inšpiračných zdrojov.

Druhá etuda, Pět měsíců a tři dny (2008) je taktiež formalisticky jednotná, ale bohatšia. Rozpráva príbeh o rodičoch, ich malej dcére a očakávajúcom narodení dieťaťa, ktoré pravdepodobne pri pôrode zomrie. Režisér rozvíja symbolistický prístup (vták ako symbol života) a eliptické rozprávanie (napr. smrť nie je zobrazená). Opäť zachováva náznakovosť aj v scénach, ktoré by mohli podávať vyhrotenú emotívnosť – náznakovy štýl tak dáva divákovi možnosť nenásilne sa zapojiť do diela a dovoliť mu rozrásť sa v ňom. Napriek celkovej voľnosti, niektoré mizanscény prinášajú jednoduchý obraz s komplikovaným alebo nerozlúštiteľným významom. Napr., v jednom zábere sa usporiadaním rúk a pozíciou filmového rámu vytvára obraz o jednote medzi matkou, dcérou a očakávaným dieťaťom v matke.

Zapletal1

Hlavná hrdinka Originality (2009), filmu druhého ročníka, je čerstvá absolventka religionistiky. V predchádzajúcich režisérových filmoch bolo vidieť určitý svetonázor autora: dôležitosť medziľudských väzieb v rodine a citlivý pohľad na postavy. Originalita sa v tomto veľmi problematizuje, nevieme, nakoľko je možné nájsť zrozumiteľnú interpretáciu. Hlavná hrdinka si vo viacerých scénach natiera ruky krémom – motivácia je voči rozprávaniu alebo charakterizovaniu postavy nejasná, preto sa domnievam, že dôležitý nie je samotný proces, ale prítomnosť rúk vo filmovom ráme – vytvoriť náznakovo fotogenický obraz, upozorniť na formu. Postavy v byte sú nasvietené menej než pozadie (stena), pretože, ako sa neskôr dozvieme, nie je na strope nainštalované svetlo. Môže ísť o jednoduchú metaforu stratenosti (a neschopnosti zvelebovať domácnosť), alebo opäť o zviditeľnenie samotnej formy. Herci (neherci) prenášajú repliky mechanicky ako naučený text, bez snahy zdôrazňovať premenu emotívnosti, odkláňajú sa od realistického (aj expresívneho) prejavu, čo taktiež vedie k upozorneniu na vnímanie formy. Vďaka tomu, postavy pôsobia ako súčasti formy a sveta, ktorý má byť (alebo je) niekým pozorovaný. V jednej scéne absolventka religionistiky sedí v McDonald’s, o nejaký čas je v galérii, kde v prítmi a v tichu pozoruje stredoveké sošky Panny Márie s Ježiškom. Dochádza k porovnávaniu profánneho prostredia súčasného západneho sveta so stredovekým umením, ktoré reprezentuje archetypálnu koncepciu bytia. V inej scéne protagonistka hovorí, že by chcela ísť na Ukrajinu, zatiaľ čo pre inú postavu je to odpudivá predstava. (Inklinuje protagonistka k východnému svetu?) Toto je samozrejme len moja domnienka, pretože režisér k takejto interpretácii zreteľne nenavádza. Pravdepodobne sa spolieha na divákovu otvorenosť a reakciu.

Ondřej, hlavná postava bakalárskeho filmu Život přede mnou (2011), si postupne začína spomínať na bývalú priateľku Janu. Najskôr sa mu vybavujú len fragmentárne detaily, postupne si začína vytvárať ucelenejší obraz o svojom minulom živote, na ktorý zabudol. Zdá sa, že na začiatku je pred Ondřejom jeho minulosť totálne uzamknutá (pripomína to stratu pamäti). Rovnako môžeme povedať, že nedokáže reflektovať ani svoj súčasný stav. Minulosť začína objavovať postupne skrz určité atribúty, ako niečo nové (alebo stratené a zabudnuté). Najskôr minulosť figuruje ako samostatná časť oddeliteľná od postavy, časom sa stáva vodítkom k úvahe o jej vnútornom obraze.

Zapletal2

Z hľadiska formy je Život přede mnou zložitejší, než predchádzajúce režisérove filmy. Retrospektívne scény majú na rozdiel od súčasných rozostrený obraz po okrajoch záberov a menšiu hĺbku ostrosti. Sú fragmentarizované montážou obrazu a zvuku, jednotlivé úseky sa niekedy zobrazujú opakovane. Niektoré koexistujú s hlavnými informáciami „príbehu“, iné sa javia byť náhodnými útržkami pamäti. Prostredie súčasnej línie má náznaky sterilnosti, strohosti, hlavná postava je častokrát snímaná na bielom pozadí, čo v tomto prípade implikuje prázdnotu a zároveň impulz k sebareflexii (alebo prítomnosť pozorovateľa?). Prostredie z retrospektív svojou bohatosťou zaujíma voči súčasnej línii kontrapunktickú pozíciu. Esejistický film je podobne ako Originalitu náročné interpretačne uchopiť – kladie otázky a polemizuje o nejasnom svete, zreteľný názor režiséra je skrytý. Úvodný plytký (a iritujúci) dialóg je snímaný s nájazdom kamery k hercom, ktorá na situáciu nazerá ako esejistický pozorovateľ, akýsi „éter“. Charaktery postáv, ich myšlienky a pocity sú väčšinou nejasné – buď nás niektoré informácie mätú alebo nám chýbajú. Ondřej sa k sebareflexii dostáva skrz spomínanie na Janu, sú v kontrapunktickej pozícii, nie však ako protikladné charaktery typu „stratený“ a „zjavujúca cestu“ (ako v Tarkovského Solaris (1972)). Jana má niekedy plytké motivácie ku kritike svojho partnera, to ju umiestňuje na pozíciu neidealizovanej postavy. Zrejme aj jej nazeranie na vlastnú matku je pokrivené: zo zvukovej stopy sa zdá, že s ňou má negatívny vzťah, v obraze však vidíme citlivú ženu, snáď archetypálny obraz bolestivej matky. Zmiznutie Jany a jej vymazanie z Ondřejovej pamäti môže pripomínať obdobnú situáciu z Antonioniho Dobrodružstva (1960). Taktiež polemika o prázdnote skrz reflexiu seba samého (proces svedomia) sú aspekty Antonioniho tvorby. Prácou s tokom času a pamäťou, môže film pripomenúť Hirošimu, moju lásku Alaina Resnaisa (1959) alebo Démanty noci (1964) Jana Němca.

Vít Zapletal natáča filmy s citlivým vnímaním sveta, otvorenosťou k interpretáciam a nevtieravosťou publiku. Postavy zasadzuje do súčasného mestského prostredia, zobrazuje ich bez ozrejmovania a psychologického komentára, nabáda k uvažovaniu o ich životnom smerovaní. Napriek všetkým nejasnostiam, môžeme cez niektoré náznaky usúdiť, že režisérova tvorba inklinuje k duchovným aspektom. Väčšinou využíva jednoduchú a premyslenú náznakovú formu, ktorá dáva divákovi určitú voľnosť pri sledovaní. Zdá sa, že z hľadiska filmovej formy nadväzuje skôr na modernistickú než postmodernistickú kinematografiu. V súčasnosti pracuje na svojom absolventskom filme s pracovným názvom Vyzpytatelné cesty. Hlavným zjednocujúcim motívom filmu bude téma bolesti. Režisér v ňom chce uplatniť divergentné myslenie, ktoré je typické aj pre filmy Originalita a Život přede mnou. Vznik absolventského snímku bol spomalený produkčnými problémami vo financiách, preto tvorcovia zháňali podporu rozličnými prostriedkami, napr. cez portál Hithit. Nakoniec sa do vzniku filmu zapojila Česká televize. Tvorcovia majú ambíciu dostať film do kín a na festivaly.

Na 25fps nájdete rozhovor s Vítom Zapletalom o jeho absolventskom filme: http://25fps.cz/2013/rozhovor-vit-zapletal/

Andrej Chovanec

 

Napsat komentář

Můžete užít tyto tagy:
<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>