Jednu z najčastejších figúr alebo alegóriu objavujúcu sa v gréckych snímkach ostatnej dekády predstavuje práve rodina. Rodina ako základná bunka štátu ponúka prirodzený topos na rozvinutie (nielen politickej) reflexie o prebiehajúcich udalostiach. Rovnako umožňuje aj introspekciu vlastnej identity, jej hľadanie a rekonštruckiu. Čo je to vlastne grécka identita je otázka, ktorú rieši nadaný grécky filmár Syllas Tzoumerkas vo svojom celovečernom debute, Homeland.

Rodina ako centrálny naratívny konštrukt figuruje v gréckom exporte, Dogtooth, podieľajúcom sa na vo veľkej miere na popularite filmov z gréckej novej vlny. Lanthimos v ňom pokračoval v téme zo svojho debutu (Kinetta), odcudzení. Od vonkajšieho sveta, spoločnosti a vybudovanie izolácie, nielen od verejnosti, ale aj jazyka, v ktorom žijeme a spoznávame svet. Práve hlava rodiny z Dogtooth mierne pripomína najstaršieho člena rodiny v Homeland. Tzoumerkas síce nestvoril natoľko výstrednú a bizarnú rodinu ako jeho kolega, no o to viac dáva rodinu do súvislostí so štátnym zriadením. Trojgeneračná família reprezentuje tri turbulentné obdobia Gréckeho štátu podpisujúce sa nielen na formovaní národnej identity, ale i na eskalácii udalostí katapultujúcich Grécko až do nelichotivého stavu, v akom ho momentálne poznáme.

Režisér sa neorientuje výhradne na politickú tému, ale symbioticky prepája štátnu entitu s jej obyvateľmi. Tri generácie predstavujú obdobie 50-tych rokov, éru junty –vládnuca generácia a nastupujúcu generáciu. Aj napriek početnej rodine sa režisér drží centrálneho konfliktu (ne)chcenej adopcie v rámci rodiny, nakoľko jeden z jej členov bol uznaný ako ,,neschopný“ sa postarať o svoje dieťa. Premisa upomínajúca latinskoamerické telenovely má však racionálny a nie melodramatický základ a tvorcovi umožňuje štúdiu jednotlivých generácií a vzájomné previazanie na udalosti vedúce k rozkladu štátu (a rodiny). Za účelom posilnenia (seba)reflexie Tzoumerkas eliminoval zo scenára všetky nielen redundantné informácie, ale i sekundárne dejové línie prehlbujúce plasticitu postáv. 

Úmyselná dvojdimenzionálnosť protagonistov umožňuje tvorcovi utvárať flexibilne a výstižne generalizujúce paralely medzi postavami, generáciami a štátnym zriadením. O starom otcovi sa napríklad mnoho nevie, iba že umiera a starostlivosť o neho nie je ešte určená. Práve dohady o starostlivosť umierajúceho rodiča utvárajú príhodnú situačnú konšteláciu prostredníctvom ktorej Tzoumerkas jasne a výstižne charakterizuje vzťah dvoch generácií (a prihliadajúcej mladej generácie). No aj napriek tomu nenecháva diváka robiť rýchle uzávery a okamžite prestriháva do minulosti, kedy starého otca nemátalo chatrné zdravie a vládou železnou rukou. Jeho výsostné a patriarchálne postavenie zobrazuje až ikonicky. Stoicky sediaci starý otec medzi svojimi deťmi a vnúčatami, bez náznaku akéhokoľvek emocionálneho rozpoloženia aj napriek stúpajúcemu alkoholovému opojeniu a súrodeneckej roztržky. Režisér svoje kvality prejavuje práve minimalistickou prácou s postavami.

Všetky udalosti, ktorými sme svedkami vychádzajú a vracajú sa k centrálnemu konfliktu. Režisér použil nelineárny spôsob narácie. Podrývaním a negovaním chronológie využíva juxtapozíciu jednotlivých scén na posilnenie dramatického efektu a navyše i k umeleckej rekonštrukcii moderných gréckych dejín. Dej Homelandu rámuje hodina literatúry, na ktorej najmladšia generácia rozoberá jednotlivé verše a strofy národnej hymny (Dionysios Solomos: Hymn to Freedom). Dráma ako aj sebareflexívna irónia vychádzajú práve z paradoxov proklamácií obsahu veršov národnej hymny a trápení jednej gréckej rodiny. Utopistická deklamácia spravodlivosti, slobody a demokracie sa tak ocitá vis-a-vis odňatiu práva matky na výchovu svojho dieťaťa, železnému vládnutia starého otca, či aktov atakujúcich bariéry každodennej morálky. Navyše všetky udalosti pretkáva akási aura konformizmu a rezignovanej submisívnosti.

Rebelanstvo vnáša do rodiny jediná osoba, čím narúša bizarnú normu rodinnej jednotnosti. Práve anarchistické konanie syna údajne nespôsobilej matky vzbudilo u kritikov potrebu pomenovať ,,nový žáner“ v rámci gréckej kinematografie. Dráma o ,,perverzných“ rodinách. Premisa vychádza z Lanthimosovho medzinárodného úspechu a Panayotopoulosovou filmovou provokáciou The Idlers of Fertile Valley (1978). Obhajovať Tzoumerkasovu voľbu pracovať v rámci medzí jednej rodiny netreba. Výsledok hovorí za seba. Rovnako aj samotná realizácia. Režisér používa často polodetaily a rámuje tak väčšinou jednu postavu. Táto zdanlivá ostrakizácia pôsobí ako základná definícia každej generácie, predovšetkým v úvode. Na tom neskôr stavia ostatné interakcie postáv, ich spory i aliancie. Postupné rozširovanie záberu a snímanie viacerých postáv slúži aj ako anticipácia vyostrenia konfliktu. Tvorca sa ani netají svojou náklonnosťou k hnutiu Dogme a k avantgardným filmom (jeho režisérky debut The Devouring Eyes charakterizuje práve obdiv k avantgarde). 

Klaustrofobické rámovanie, dynamická a dramatická práca s postavami (predovšetkým ženské protagonistky), zaujímavá strihová skladby z pohľadu rytmu ako aj sledovanie zrady, klamstva a kontroly v jednej rodine sú doprevádzané archívnymi zábermi nepokojov na uliciach a ozbrojených stretov nespokojných občanov so zástupcami poriadku. Vloženými dokumentárnymi zábermi Tzoumerkas nielen utvára kontrapunkt k rodinným škriepkam, ale zároveň i preráža tenkú škrupinu oddeľujúcu fikciu od reality. Tým zamedzil, aby jeho výpoveď zostala zakonzervovaná len vo vlastnou fikčnom univerze.

Martin Kudláč

Homeland (GR, 2010)

Režie: Syllas Tzoumerkas

Scénář: Syllas Tzoumerkas, Youla Boudali

Kamera: Panthelis Mantzanas

Hudba: Drogatek

Střih: Panos Voutsaras

Hrají: Amalia Moutoussi, Thanos Samaras, Ioanna Tsirigouli, Errikos Litsis, Youla Boudali, Hristos Passalis ad.

106 min.