Home » Doporučujeme

Dámska filmová introspekcia

30 Prosinec 2012 Komentáře: 1

Gréko-americká filmárka Athina Rachel Tsangari sa dostala do povedomia semiautobiografickou snímkou o neskorom dospievaní zarámovaného medzi dve elementárne hybné sily ľudského života, libido a mortido. Attenberg. Príbeh o škole života s leitmotívom sexu a smrti. Formálne vyzývavá snímka odvodzujúca svoj titul od zle vysloveného mena britského prírodovedca, Davida Attenborougha, ktorého dokumenty obľubuje protagonistka a vášnivo napodobňuje zvieratá v jeho programe. Ona sama sa stáva pozorovateľkou behaviorálnych návykov a rituálov ľudskej rasy. Okrem reflexie nielen samej seba a hľadaní vlastnej (i národnej) identity, zakomponovala Tsangari do filmu aj správu o predchádzajúcej generácii a jej postupnom zániku. Na popole starej generácie vyrastá nová, a zároveň sa snaží pochopiť život, svet a vesmír. Rodičia mladej generácie vybudovali krajinu, Grécko, no uznania sa nedočkali. Zomierajú na následky svojich činov a činov ostatných spoluobčanov.

Na počiatku režisérkinej kariéry stojí nenápadná snímka natočená v Houstone krátko potom, čo absolvovala filmové štúdiá v Austine. Režisérka sa netají svojou náklonnosťou k žánrovým filmom, menovite science-fiction, a taktiež prezradila, že sa chce pokúsiť o akúsi európsku rehabilitáciu a vzkriesenie tohto neprávom prehliadaného žánru. Provokatívny víťaz ceny Méliès d´Or za najlepší európsky fantastický film, litovský Vanishing Waves, iba potvrdil režisérkinu domnienku. Žáner nie je v Európe mŕtvy. Aktuálne pracuje na dlhodobo rozpracovanom projekte Duncharon, ,,čiernej sci-fi komédii s nevrlými astronautmi, predčasne vyvinutými deťmi a bionickými zajačikmi, odohrávajúcej sa na vulkanickom gréckom ostrove Cháron.“ Na príprave ako aj realizácii sa podieľa aj dlhoročný kolega, Matt Johnson, ktorý priložil aj ruku k dielu ako scenárista, strihač a v neposlednej rade aj producent pri jej celovečernom debute, Slow Business of Going.

Slobiz, ako ho sama filmárka rada nazýva, predstavuje neortodoxnú lo-fi science-fiction snímku s filozofickým presahom. Hlavná premisa vychádza z idey, že existuje inštitúcia alebo úrad, General Nomad Project, zamestnávajúca terénnych pracovníkov (pozorovateľov), akýchsi pseudokyborgov. Ich jediným a hlavným poslaním je nahrávať všetky náhodné stretnutie, pričom tieto nahrávky budú odpredané eventuálnym kupcom. Výstup pozostáva zo série vigniet náhodných stretnutí v rôznych zemepisných šírkach a dĺžkach v podobe akéhosi kompendia náhodných okolností.

Po formálnej stránke charakterizuje každý výjav, alebo možno použiť i divadelné označenie, ktoré je mimochodom viac než legitímne – výstup, iná štylizácia. Každé zo série náhodných stretnutí je komponované do nejakého žánru ako slapstick groteska, muzikál… V prípade epizódy odohrávajúcej sa v Prahe vystavenej prevažne na poetike grotesky, režisérka využila i prvky charakteristické pre tvorbu Jana Švankmajera, čím elegantne prepojila miesto s lokálnou kinematografiou. Podobný epizodický heterogénny počin predstavil Leos Carax v konštrukte Holy Motors. Aj napriek formálnej podobnosti, Tsangari a Carax idú každý po vlastnej osi s mierne odlišnou agendou. Avšak ich úsilie sa stretáva v jednom spoločnom bode. Spojnica v óde na kinematografiu. Tsangari narozdiel od Caraxa neskomponovala filmovú symfóniu, ale oslavu kinematografie vyjadrila pestrým použitím rozdielnych typov kamier od 8mm, cez 16mm, mini-DV až po 35mm. S natočením materiálom sa režisérka ešte pohrávala a experimentovala aj v postprodukcii. Hraný film s navyše prelína s vtionými animovanými pasážami s nostalgickým posolstvom.

Experimentálna štylizácia a pohrávanie sa s filmovou polyvalenciou predstavuje len jeden aspekt nekonvenčného Slobizu. Z kompozičného hľadiska sa režisérka nechala inšpirovať divadelným prístupom, predovšetkým imobilnou, či priestorovo veľmi obmedzenou kamerou vyvolávajúcou efekt neviditeľného proscéniového oblúka (s výnimkou záberov z centrály General Nomad Project). Celkovo oplýva snímka aurou minimalizmu a jej zdroj nie je ani ťažké identifikovať. Tsangari neskrýva svoj obdiv a inšpiráciu v majstrovi ekonomickom a rytmickom písaní a významného exponenta absurdnej drámy, Samuelovi Beckettovi. K nemu odkazuje nielen titul snímky, ale aj protagonistka vandrujúca s hojdajúcim kreslom na chrbte. K pravzorom mladých filmárov z Gréckej novej vlny Beckett rozhodne patrí. Inšpiráciu v ňom nenašla len Tsangari (určité prvky sú prítomné aj v Attenbergu), ale i Ektoras Lyzigos (v tomto prípade má určitý podiel aj vplyv Roberta Bressona), či Babis Makridis.

Z dôvodu vyššie uvedeného minimalistického prístupu sa ani dejová línia nedá charakterizovať ako štandardná. Premisa bola jasne založená na náhodných stretnutiach (treba podotknúť, že klasický pevný scenár neexistoval a herci dostali relatívne veľkú voľnosť, čo do improvizácie), čo narušuje akúkoľvek lineárnu kontinuitu, navyše sa ,,dej,“ ak ho tak môžeme nazvať nedohráva v rámci bežnej kauzality. Jednotlivé situačné fragmenty sú predelené zábermi z centrály, navyše ich Tsangari neusporiadala ani lineárne, čiže sa neustále pohybujeme v čase. Podstatné však je, že režisérka adaptovala takpovediac lyrický jazyk a namiesto skutočnosti používa zástupné symboly alebo metafory. A to nielen na vonkajšiu skladbu, ale i na jednotlivé epizódy. Preto nie sme svedkami vášnivej a senzuálnej noci, ale ,,iba“ spoločného tanga. Strach zo samoty sa mení na výjav emulujúci slapstick komédiu, túžba a nostalgia sú zhmotnené v podobe lekcie plávania. Každý čin, stretnutie má svoju zástupnú, či lepšie povedané lyricky transponovanú podobu.

Minimalistický prístup demonštrovala filmárka aj v prípade filmartového projektu The Capsule vytvoreného pre DesteFashionCollection (pre zberateľa umenia Dakis Joannou). Prirodzene, že v prvom rade ide o povahu projektu, kedy sa prílišný naratívny charakter ani neočakáva. No aj napriek tomu stopové naratívne prvky tvorcovia zachovali a tie poslúži na rekonštrukciu ,,príbehu“ o prebádavaní temnejších zákutí ženskej psyché. V gotickom zámku na ostrove Hydra sa začínajú pitoreskným spôsobom zjavovať žiačky do služieb prítomnej matriarchálnej postavy v podaní Ariane Labed (Attenberg, Alpy). Dámy postupujú určité pro-femínne zamerané rituály naviazané na jednodňový cyklus s prvkami vampirizmu. Príbehový rámec teda začína ránom a končí nocou, ináč povedané začína životom a končí smrťou. Ani v tomto prípade nenechal lyrizmus na seba dlho čakať a filmartová forma sa stáva živnou pôdou pre rôzne druhy inotajov.

V tomto neortodoxnom projekte malo ísť pôvodne o spojenie módy, ženy a determinácie jej postavenia. Tsangari spolu so spoluscenáristkou, poľskou umelkyňou, Aleksandrou Waliszewskou rozšírili pôvodnú intenciu do provokatívnejších rozmerov. Móda slúži ako nástroj na skonštruovanie ženských figúr, ženskej identity vo väčšom meradle, ale vnáša do snímky i fetišistický podtext. Prítomné dámy, adeptky na lepší (alebo skutočný) život, sú vždy oblečené uniformne, čím sa dáva najavo spolupatričnosť k jednému rodu. Avšak, rozdeľuje ich efemérna vlastná identita vyplývajúca z ich nerestných myšlienok. To už sa Tsangari dostáva na tenký ľad psychoanalýzy, kedy sa neurózy stávajú determinantom osobnosti.

S mierne deviantným podtextom súvisí aj výrazová kategória dotvárajúca celú snímku. V tejto gotickej romanci údajne inšpirovanej Brönteovou a Buñuelom, čo do určitej miery objasňuje obsah i formu zohral dôležitú úlohu ešte jedna stimulujúca osobnosť. Spisovateľ snúbiaci surrealizmus, psychoanalýzu, ale aj niečo málo z de Sade a Nietszcheho. Georges Bataille. Každý z vyššie spomínaných bataillovských prvkoch sa vo väčšej, či menšej miere objavuje aj v The Capsule, či už ide o sadistické tendencie, neurózy alebo proces hľadania nadčloveka, v tomto prípade konkrétne nadženy presahujúcej známy archetyp matky. Snímku možno charakterizovať aj ako transgresívnu a nie nutne kvôli vplyvu bataillovskej poetiky. Väčšina výjavov pochádza priamo z portfólia Aleksandry Waliszevskej. Mierne morbidné kresby zamerané výhradne na ženské figúry sa tematicky zaoberajú telesnosťou. Doslovne. Pitvanie ženského tela zaživa sa deje v podobe animovaných vsuviek.

I v The Capsule sa snúbi fascinácia sexualitou a smrťou podobne ako v snímke Attenberg. I The Capsule možno charakterizovať ako mierne bizarnú a gotickú aktualizáciu coming-of-age žánru. Lenže narozdiel do Tsangari, Waliszevsku uchvacuje práve makabrózna stránka oboch aspektov. Na jej obrazoch defilujú masochistické dievčatká, vivisekcia dievčenského tela bola povýšená na centrálnu tému. Práve vďaka neplnoletým lolitám konfrontovaným s vlastnou telesnosťou boli Waliszevskej práce prirovnávané k príbehu Alice v krajine zázrakov, práve vďaka podtextu dospievania a spoznávania svojho tela. Samotná autorka toto tvrdenie síce poprela, no aj napriek tomu, telesnosť, či už po masochistickej alebo sexuálnej stránke zostáva jednou z hlavných tém jej prác, čo sa zároveň aj transponovalo do snímky The Capsule. V snímke sa popritom objavujú aj najobľúbenejšie symboly z Waliszevskej libertínskej imaginácie, capy a pavúky. Navyše konfrontáciu nevinnosti a telesnosti umocňuje i casting. Vďaka intertextuálnite vzniká zaujímavá sieť referencií a interpretačných možností. Jedna z vyvolených dám na ostrove Hydra je aj Isolda Dychauk, predstaviteľka Margarétky zo Sokurovho Fausta. Stelesnená nevinnosť z faustovského mýtu má i svoju temnú stránku. Podobne i Aurora Marion zo snímky Chantal Akerman, Almayer´s Folly, či Clémence Poésy zo série Harry Potter.

Bez ohľadu na to, či si na pomoc pri reflexii diel A. R. Tsangari budeme privolávať archetyp dospievajúcej dievčiny v podobe Alice alebo nie, svojimi tromi celovečernými dielami sa režisérka jasne vyprofilovala. Ženské protagonistky hľadajúce samé seba a spoznávajúce svoju identitu (či už telesne alebo psychicky) sú uväznené vo formálne inovatívnych filmoch. Experimentovanie s tvárnosťou coming-of-age žánru predstavuje len jednu z tém v umeleckom programe invenčnej režisérky s gréckymi koreňmi, podobne ako aj femínne (nie feministicky) zamerané štúdie ženskej identity. Tsangari sa tak nielen zaraďuje medzi inšpiratívnych tvorcov z Gréckej novej vlny, ale s decentne genderovo zameranou agendou ju možno priradiť aj k európskym filmárkam pertraktujúcim niekedy až tabuizované témy akými sú napríklad i Lisa Aschan a Céline Sciamma. Vďaka tomu si režisérka upevnila svoje miesto aj mimo kontextu gréckej národnej kinematografie.

Martin Kudláč

Slow Business of Going (USA, 2000)

Režie: Athina Rachel Tsangari

Scénář: Athina Rachel Tsangari, Tasca Shadix, Matthew Johnson, Jim Davis

Kamera: Deborah Eve Lewis

Hudba: Mark Orton

Hrají: Lizzie Curry Martinez, Maria Tsantsanoglou, Gary Price, Kenny Strickland ad.

95 min.

 

The Capsule (Řecko, 2012)

Režie: Athina Rachel Tsangari

Scénář: Athina Rachel Tsangari, Aleksandra Waliszewska

Kamera: Thimios Bakatakis

Hrají: Ariane Labed, Isolda Dychauk, Clémence Poésy, Evangelia Randou, Aurora Marion ad.

35 min.

One Comment »

  • Mohammed said:

    I appreciate great sumtitbing! I must say i valued analyzing it all, you can be an awesome source.I may remember to take note of your internet site which will generally come back in the future. Let me recommend you carry on a awesome articles or blog posts, have a very fine holiday saturday or sunday!

Napsat komentář

Můžete užít tyto tagy:
<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>